JEAN VANIER: KRÁSA ĽUDSKOSTI

            Už od svojho detstva som prežíval tri veľmi odlišné, a predsa v niečom podobné obdobia.

            Keď som mal trinásť, stal som sa námorníkom a v tomto svete som strávil osem rokov. Bol to svet, v ktorom sme sa museli za každú cenu vyhýbať slabosti. Vyžadovalo sa od nás, aby sme boli zdatní a rýchli, aby sme stúpali v rebríčku sily a úspešnosti. 

            Po čase som tento svet opustil, keďže sa predo mnou otvoril svet nový. Bol to akademický svet myslenia. V tomto svete som študoval filozofiu a napísal som doktorskú prácu, ktorou som zahájil kariéru vysokoškolského učiteľa. A tým som sa znova ocitol vo svete, kde som sa musel vyhýbať slabosti, nevedomosti a neschopnosti. Aj v tomto svete výkonnosť bola nado všetko.

            A na to – v treťom období svojho života – som objavil ľudí v komunite Archa, ľudí,  ktorí sú slabí a odkázaní na pomoc druhých, pretože majú mentálne postihnutie. Bol som zasiahnutý ich svetom nesmiernej biedy, slabosti a krehkosti. Až tu, po odchode zo sveta teórií a ideí, som objavil, čo znamená byť človekom.

            Keď som slúžil u námorníkov, bol som vedený k tomu, aby som dával rozkazy druhým. Bolo to pre mňa úplne prirodzené. Celý život ma učili, ako šplhať po rebríčku nahor, ako sa mám usilovať o povýšenie, ako súťažiť, ako získavať ocenenia. K tomuto nás vedie aj súčasná spoločnosť.

             V priebehu neskorších rokov svojho života som však bol najviac vyučovaný tými najslabšími, a paradoxne som bol nimi uzdravovaný. Pretože oni ma naučili, že za potrebou víťaziť sa skrýva môj vlastný strach a obavy z toho, že stratím svoju hodnotu a budem odsunutý niekam nabok.

            Vďaka týmto ľuďom som pochopil, že v mojom vlastnom srdci sa ukrývajú obrovské sily temnoty a nenávisti. Tie som pozoroval v kritických situáciách - predovšetkým pri únave či v strese – vtedy som bol schopný ublížiť človeku, ktorý bol slabý a dráždil ma. Myslím, že práve táto moja schopnosť ma najviac zaskočila – zistenie, aký v skutočnosti som a uvedomenie si, že poznať sám seba radšej ani nechcem. Nedokázal som pripustiť, že by vo mne mohlo byť až toľko negatívneho.

            Vtedy som sa musel rozhodnúť. Buď budem predstierať, že je so mnou všetko v poriadku – a ja sa ponorím do hyperaktivity, do nových projektov, pri ktorých dokážem zabudnúť na všetko negatívne a iným dokážem, že predsa som dobrý.

            Alebo si uvedomím a priznám, že najväčší nepriateľ sídli v mojom srdci.

            Navykli sme si počúvať, že slabí potrebujú silných. To je fakt. K vnútornému uzdraveniu však dochádza až vtedy, keď si silní uvedomia, že k svojmu životu potrebujú slabých. Pretože slabí tomuto svetu zjavujú srdce, nehu, vľúdnosť a potrebu milosrdenstva.

            Áno, zlomení a potláčaní ľudia ma veľa naučili a radikálne ma premenili. Pomohli mi veľa pochopiť, že v Božích očiach sme všetci vzácni a krásni.

(zdroj: Jean Vanier, Krása lidskosti)